História švihadla

Od počiatku vekov človek inštinktívne skákal od jedného predmetu k druhému   v otvorenom priestore pre potrebu  adaptácie v neustále sa meniacom prostredí.     Ako reflex, je to jeden z najprirodzenejších pohybov  ľudského tela, ktorý je zdedený od potreby zaútočiť, získať výhodu v boji a uniknúť nebezpečným zvieratám, tanečných rituálov, zberu potravy zo stromov, zdedený z osláv, alebo v priateľskom súťažení. Čo je dôležitejšie, skákanie je prirodzený reflex, ktorý môže byť vyvinutý do schopnosti výhody a vždy bude základom   ľudského  prežitia.

V každodennom živote a experimentovaním človek začal kombinovať  lineárny pohyb so skokom hore a dole, s objektami, ktoré našiel v  prírode. Tak, ako Egypťania a aborigénci v Austrálii, vinič a ohybný bambus, ktorý našli v džungli, skombinovali so skákaním ako formou hry. Tieto pohyby dotiahli do majstrovstva a až do umeleckej formy, ktorú my nazývame skákanie cez švihadlo. Dnes sa táto staroveká aktivita a švihadlo stali synonymum pre tréning v kombatných športoch  a chýbajúcim pojítkom pre rozvoj lepšej kondície.

Ako prvý konkrétny dôkaz skákania môžeme vidieť v stredovekej maľbe, kde deti váľajú obruč a skáču cez lano dolu dlažbovými  ulicami. Hoci presný pôvod skákania cez švihadlo je nejasný. Niektorí  datujú pôvod   skákania do  starobylej Číny, avšak, západné verzie pravdepodobne pochádzajú spred 1600 rokov pred n. l. z Egypta. Ako je známe,  skákanie cez švihadlo sa v určitých formách rozšírilo cez Európu  do Holandska a prípadne do  Severnej Ameriky.

Do Ameriky priniesli skákanie cez dlhý povraz holandskí usadlíci. Touto hrou si krátili dlhé chvíľe. Keď sa po rieke Hudson dostávajú do mesta po anglonizozemských vojnách Angličania a vidia deti skákajúce cez švihadlo, nazvali túto hru „Double Dutch" /dvojskok/. Počas 2. svetovej vojny bolo možné vidieť mládež skákajúcu cez švihadlo hlavne v New Yorských uliciach. Koncom 50-tych rokov 20. storočia táto hra upadá.

V raných 40-tych a 50-tych rokoch sa skákanie stalo populárnym a veľa detí vo vnútri miest používalo skákanie ako formu hry. Potrebovali iba lano a tak sa ktokoľvek mohol hrať.

V 70-tych rokoch vzrástol záujem o fitness a zdravie. Programy začali podporovať skákanie na švihadle, aby udržali deti od nezdravých aktivít.  Aby skákanie na švihadle bolo pre deti zábavnejšie, boli organizované súťaže v skákaní.

Od tejto doby je skákanie považované za vynikajúci spôsob cvičenia.

Fitness centrá na celom svete zaradili skákanie ako časť triedy skupinových cvičení ako krátky kardio komponent. Skákanie je začlenené dovnútra rôznych cvičebných modelov ako napríklad Pilates, Kickbox, Joga, Bosu Ball, Resista Ball, Bootcamp a mnoho iných foriem cvičení.

V športových tréningových programoch tréneri  zaradili skákanie na zahriatie a ako kondičný nástroj pre zlepšenie celkového atletického výkonu. Fyzioterapeuti môžu v určitých prípadoch odporučiť skákanie na švihadle pre rehabilitáciu poranených  členkov a kolien.

No Comments Yet.

Leave a comment